Vítám vás u dnešního rozhovoru.

Tentokrát si povíme něco o spoluautorce Azaelova pádu, Vandě Kys, která je rovněž i scénáristkou a věnovala se i novinám.

Momentálně má vydané dvě knihy a třetí se chystá. Více si ale musíte přečíst sami v následujícím rozhovoru.

Příjemné počtení nejen rozhovoru, ale i Vandiných knih.

Popsala by ses nám trochu a prozradila, jestli se něco z tvého charakteru odráží v tvých knihách?

Na to, že som dospelá žena, sa tak správam naozaj len vo výnimočných situáciach, takže by som povedala, že každá moja postava (či už hlavná alebo vedľajšia) má zo mňa istú dávku toho detského a bezstarostného.

Ale viem byť aj veľký tragéd, takže, napríklad Max z Také klišé má zo mňa taký ten „koniec sveta z každej menej ako ideálnej situácie“.

Co tě přivedlo k psaní?

S písaním v krvi som sa narodila, moja mama bola vyštudovaná scenáristka, môj otec začínal svoju hollywoodsku kariéru v divadle, písali spolu divadelné a rozhlasové hry, veľa sa u nás vždy čítalo a všade kam sa človek pozrel boli knihy. A je tomu tak dodnes.

Písala som si do zošitov, miesto ilustrácií dávala nálepky, v puberte som prepadla písaniu denníkov, ktoré obsahovali všetky moje názory a myšlienkové pochody a slohové práce na strednej škole boli moja najobľúbenejšia školská aktivita. Môj maturitný sloh som napísala tak kreatívne, že si ma učiteľka zastavila a ukázala mi na chodbe veľký palec hore s pohľadom plným rešpektu a povedala „dosť dobré!“. Týmto ju pozdravujem.

Takže k písaniu ma priviedol tak akosi život sám.

Jaké byly reakce okolí, když se dozvěděli, že píšeš?

Nikto nebol prekvapený (smiech). Samozrejme, keď sa to niekto dozvie v novom prostredí, je to vždy také zvláštne, lebo mám pocit, že hlavne na Slovensku je okolo slovenských autoriek a ženských románov stále nejaká stigma. Berú to ako „brak“, ktorý si kúpite na stanici a zabudnete ho vo vlaku, niečo pod ich úroveň. Po materskej som sa však vracala do kolotoča pracovných povinností a hľadala si novú prácu a veľmi hrdo (aj keď s malou dušičkou) som si dala do životopisu, že píšem ženské romány (nakoľko v reklamnej agentúre to môže byť výhoda, že ste vlastne akoby copywriter, nie?) a napodiv to malo pozitívne ohlasy. Takže, dámy a páni, netreba sa toho báť!

Kde a kdy píšeš nejraději?

Lepšia otázka by bola, kedy stíhaš písať, Vanda? (smiech) Najradšej píšem na počítači a naozaj skôr kedy môžem (a vládzem). Ale moju novú knihu, Nenávisť na prvý pohľad, som začala písať na mojom telefóne, v poznámkach počas tmavých večerov v posteli, kým moje dieťa zaspávalo. Oscar (hlavný hrdina, pozn. red.) na mňa prehovoril a musela som sa tomu poddať práve v ten moment. Odvtedy som veľa projektov začínala tak, že si ich ťukám do mobilu a uvidím čo z nich vzíde. Ale ideálna predstava – kaviareň alebo park, slúchadlá, počítač, káva. Ale to sa mi ešte nikdy nestalo.

Jsi spoluautorkou knihy Azaelov pád. Jak se ti kniha psala a co říkáš na spolupráci s ostatními autorkami?

Keďže pôvodne nemalo ísť ani o knihu, ale len o príbeh na Wattpade počas dlhých pandemických mesiacov, nevnímala som to, že píšeme knihu. Už len to, že ma dievčatá oslovili, bolo pre mňa obrovské privilégium, lebo písať medzi takými slovenskými kapacitami to nie je len tak.
Bol to útek z tvrdej a vtedy naozaj nepríjemnej reality, celý príbeh bol dávaný dokopy interaktívne, za väčšinu mien hlavných postáv či miesta, na ktoré sme ich zobrali môžu práve naši fanúšikovia, ktorí hlasovali a vymýšľali, bolo to magické.

Spolupráca bola vynikajúca, myslím, že päť žien pokope, z toho dve tehotné a stále sme kamarátky len hovorí o tom, že naozaj nie sme rivalky.

V osobním životě se věnuješ mimo jiné tvorbě scénářů. Napsala jsi něco známého? Povíš nám o co se jednalo?

Síce som bola oslovená na to pomáhať písať Oteckov, Hornú Dolnú aj Dunaj a mnohé iné, ponuky som zatiaľ vždy odmietla. Bola som v tíme zodpovednom za vznik Oteckov, adaptovali sme juhoamerické verzie a vymýšľali slovenské mená, zápletky, povolania, to bola skvelá skúsenosť.

Bola som scenáristkou zábavných šou (Farma a pod.) a kreatívnou producentkou, čo teda vyžaduje tiež extrémnu dávku kreativity, ale nie je to to, čo si predstavujú ľudia pod pojmom scenár, nepísala som repliky fiktívnym postavám, ale bola som v rámci mojich rôznych pozícii v komerčnej televízii zodpovedná a pri zrode rôznych známych seriálov.

Také jsi byla redaktorka v televizních novinách. Přiblížila bys tuto práci a prozradila, proč jsi z ní odešla?

Televízne noviny na Markíze boli mojím snom. Bola som na výške a poslala si prihlášku na stáž. Pozvali ma a prešla som trojkolovým procesom, v ktorom som teda čítala z čítačky na kameru (v štúdiu TN) a tvárila sa, že mám živý vstup a spracovávala textovo reportáž. Spomedzi 400 ľudí ma zobrali (spolu so mnou aj Luciu Hlaváčkovú, moju kamarátku a spolužiačku, ktorá je dnes moderátorkou Telerána a Let´s Dance a dnes už influencerku a moderátorku Janku Slačkovú, takže hodnotím, že sme boli dobrá odroda.)
Je to náročná práca, ktorá si vyžaduje extrémne nasadenie, musíte vedieť vymýšľať originálne témy, mať kontakty, obvolávať a produkčne si dohadovať respondentov, vedieť rozprávať do mikrofónu, vystupovať na kameru, písať scenár, podľa ktorého musíte aj sami strihať materiál a dať to celé dokopy. Zaberie to 12-14 hodín denne, aby ste mali necelé dve minúty na obraze.

Odišla som a dlho som si to vyčítala, lebo však už som mohla byť moderátorka (smiech), lebo ma oslovili na oddelenie programu do nového tímu Lokálnej tvorby, kde som mala pomáhať vyvíjať nové formáty a seriály. Tak som si povedala, to znie super kreatívne a prešla som tam.

Kde se vzala inspirace k napsání zrovna těchto příběhů?

Inšpirácia je záhadná vec, mňa vždy osloví hlavný hrdina alebo hrdinka. V prípade Také klišé! som v jeden deň mala pocit, že musím písať, že hlavná hrdinka sa bude volať Max, že bude papuľnatá ako ja a že bude predávať spodnú bielizeň. A začala som písať prvé čo mi napadlo.

Pri Mňa si nekúpiš som vedela, že chcem skúsiť niečo „komerčnejšie“, nakoľko mi dlho Klišé nikto nechcel vydať. Milovala som čítať knihy o dohodnutom manželstve, dodnes je to jeden z mojich top knižných trópov a povedala som si, „Vanda, skús to.“ A tak som dala na tento vnútorný hlas. Napísala som dvadsať kapitol z pohľadu Hany, hlavnej hrdinky a zistila, že mi to vôbec nefunguje. Tak som si povedala, že pridám aj pohľad hlavného hrdinu. A prepísala dvadsať kapitol, z toho desať som vo finále ani nepoužila.

Pri Azaelovom páde to nebolo len na mne, moje kapitoly som si mohla riešiť ako som chcela, ale musela som myslieť na to, že po mne ďalšia autorka musí pokračovať a vedieť nadviazať. Napísala som kapitolu z pohľadu hlavného hrdinu, pretože mňa tie chlapské pohľady nejako viac bavia.

Moja najnovšia kniha, Nenávisť na prvý pohľad, ktorá ešte nebola vydaná (ale hádam bude) tak tam ma oslovil, ako som hovorila, Oscar a vedela som, že to chcem opäť trochu „komerčnejšie“ s dnešnými témami a orientované na život z celebritného prostredia. Pôvodne som mala príbeh zasadený v Bratislave a v polke som si uvedomila, že to nebude nikdy fungovať a mala som tam úplne iné scény, ale tiež mi to nesedelo, je to skrátka proces.

Mělas při psaní něco, nebo někoho, kdo tě podržel a kdo to byl?

Pri každom písaní ma drží môj manžel. Nie doslova (smiech), to by asi skomplikovalo písanie, ale je to môj mentálny kouč, podporovateľ, súkromný kuchár a celkovo vzor pre všetky moje mužské postavy. Odkedy sme rodičmi, je na rodinu, prácu a aj moju spisovateľskú záľubu ťažšie zadeliť čas, a teda vtedy sa stará on o niečo viac, aby som sa mohla oddať múze. Mňa to tak nakopne sporadicky, tri dni vkuse som „osvietená“ a potom to zhasne a zas mesiac neotvorím rukopis. A vtedy teda sa vždy stará absolútne o všetko, aby som mohla tvoriť.

Ovlivnilo tvoje knihy nějak výrazně okolí a v čem konkrétně?

Neviem či ovplyvnilo, moje motto je, že ak sa moje príbehy dotknú čo i len jedného človeka, malo to pre mňa zmysel. Na to, že môj debut nechcelo vydať žiadne vydavateľstvo, ako napísali z Ikaru „veď sa v tom príbehu nič nedeje…“ mám naňho práve najlepšie ohlasy okolia. Asi preto, že je to naozaj autentické, hlavná hrdinka sa na nič nehrá, je nedokonalá, večne nahnevaná na svet a to je možno pre ľudí osviežujúce.

Kdo je první člověk, který dostává napsanou knihu k přečtení?

Vždy som chcela, aby to bola moja mladšia sestra, ale nikdy to nevyšlo. V novej práci som si našla kruh úžasných žien, ktoré mi čítali moje posledné dva rukopisy, tzv. „alfareaderky“ a bolo to úžasné môcť dostať spätnú väzbu. Pri poslednom rukopise som oslovila aj betareaderov, iné slovenské autorky a veľmi, veľmi mi to pomohlo dostať reálny feedback bez filtrov ale aj to nákazlivé nadšenie, že som napísala niečo, čo je fakt dobré.

Jaké byly reakce, když si vydala první knihu?

Také klišé! som vydala ako e-knihu v 2018, ale vtedy e-knihy na Slovensku čítal málokto. Takže som prerazila až „komerčnejším“ Mňa si nekúpiš, (vyd. Bestseller) a tým, že píšem pod pseudonymom (ktorý nie je až taký odlišný od môjho mena) o tom veľa ľudí nevedelo, ale na Mňa si nekúpiš som mala úžasné reakcie a bola to 4. najlepšie hodnotená kniha za rok 2019 na Martinus.sk čo teda je pre mňa dodnes ako „debutovú autorku“ nádherný výsledok.

Proč si ty osobně myslíš, že by si lidé měli přečíst zrovna tvé knihy?

Myslím, že v dobe, keď je najobľúbenejšou autorkou Emily Henry, v ktorej knihách sa tiež „nič nedeje“ tak ako v tých mojich, si prídu čitatelia na svoje. Píšem síce „rozprávky“, ale nie vždy majú šťastný koniec, nie vždy sa im dejú len pekné veci. Píšem oddychovky, úteky z reality, moji hlavní hrdinovia sú netoxickí (aspoň sa o to snažím), ich láska k hlavnej hrdinke je niečo krásne a hlavne sú to prevažne romantické komédie, čoho podľa mňa nie je nikdy dosť.

Komu bys je doporučila?

Všetkým tým, ktorí veria na lásku, ktorí radi čítajú o nečakaných stretnutiach hlavných hrdinov, ktorí sa chcú schuti zasmiať a obľúbiť si fiktívne postavy. Všetkým, ktorí chcú byť „vcucnutí“ do cudzieho životného príbehu a nachvíľu vypnúť svoju realitu a svoje povinnosti a zabaviť sa.

Máš něco, co bys na svých knihách zpětně změnila?

Nie. Každá kniha bola napísaná Vandou v rôznych štádiách jej života. A sú scény, ktoré keď čítam hneď som prehodená do mojej spálne v Škótsku alebo na plac šou Farma pozerajúc sa pri písaní do lesa. A samozrejme môj štýl a jazyk sa vyvíjajú, bolo by asi zlé, keby nie a kebyže editujem teraz ten rukopis pridala by som niekde viac dialógov alebo scén a niekde zmenila kostrbaté vyjadrovanie, ale celkovo by som nezmenila nič.

Chtěla bys něco vzkázat kritikům?

Neviem, či ani kritikov vôbec mám, lebo ja nevnímam to, že mi niekto dá tri hviezdičky, ako to, že ja neviem písať a kritizuje ma za to. Vnímam to tak, že mu jednoducho nesadol môj štýl, že tam pre neho bolo možno málo erotiky, že od toho dostal niečo iné ako očakával a bol sklamaný. Ale za to ja nemôžem.

Co bys naopak vzkázala fanouškům?

Samozrejme, obrovské ďakujem. Že obetujú čas a peniaze na moje výplody fantázie.

Chystáš nějaké další knihy?

Áno, rada by som, pohrávam sa s myšlienkou napísať niečo Young Adult, mám rozpísaný spin-off novej knihy, ale všetko je náročný a dlhý proces.

Povíš nám o nich víc?

Nemám ešte o čom, mňa „chytí slina“ a musím písať, napíšem aj 5000 slov za deň a potom polroka nemám energiu a čas a chuť napísať ani len čiarku. Vždy sa smejem, že písanie knihy mi reálne zaberie týždeň čistého času, ale je to tak rozkúskované že teda to vyzerá, že píšem tri roky.

Ale spin-off Nenávisti na prvý pohľad je nádejný, ten si viem predstaviť, že bude niekedy existovať.

Máš nějaké oblíbené autory, žánry a knihy?

Medzi moje najobľúbenejšie určite patrí Abbey Jimenez. Jej „Yours Truly“ je jedna nádhera a prečítala som od nej všetko. Baví ma aj Liz Tomford, trošku Emily Henry ale pomenej asi ako celý svet a samozrejme milujem Sarah J. Maas a jej fantazijné svety.

Je někdo z nich vzorem pro tvé psaní?

Všetky. Pri každej knihe, ktorú si prečítam (minulý rok takmer 50, za tento polrok už 30) sa snažím pozerať na knihu celkovo – čo ma na nej baví, prečo sa od nej neviem odtrhnúť? Rada na to prichádzam a rada to potom aplikujem do mojich rukopisov.

Jak moc tě vzory obecně ovlivňují v psaní?

Skôr chcem vytvoriť pri čítaní mojich kníh ten pocit, ktorý mám ja, keď čítam od rána do večera popri staraní sa o trojročné dieťa, lebo potrebujem vedieť, čo sa postavám ešte stane.

Je nějaká postava, nebo situace z tvých již vydaných knih, nebo těch teprve připravovaných inspirovaná něčím z tvého života a čím konkrétně?

Všetky a všetko. A preto vlastne existuje toľko kníh „o tom istom“ ale pritom úplne o inom. Pretože každý autor vkladá do svojich rukopisov svoj unikátny pohľad na život.

Keď sa v Maxinej rodine udiala tragická udalosť, potrebovala som sa vypísať z pocitov, ktoré som mala, keď mi umrel otec. Keď sa na pohrebe zjavil hlavný hrdina, stalo sa to aj mne, opisovala som moje vnútorné prežívanie. Hanine rodinné vzťahy, detto, moje hádky s mojou rodinou. Je toho naozaj veľa. Aj úplné drobnosti.

 

Máš nějakého oblíbence mezi svými postavami?

Och. Ja mám pocit, že vždy milujem najviac tých, ktorých som práve dopísala. Max bude mať navždy asi prvé miesto, lebo to bola moja prvá knižná hrdinka. Existuje aj dokončené pokračovanie Také klišé! ktoré malo skvelé ohlasy u alfareaderov, ale to neviem, či niekedy uzrie svetlo sveta a tam som teda sa k nej vrátila a prehĺbila si s ňou vzťahy.

Ale z mužov mám najradšej Oscara, najnovšieho hlavného hrdinu. Je to láska. Asi preto, že má v sebe najviac z môjho muža.

Liší se na ně tvůj názor z pohledu autorky a pohledu čtenářky?

Určite. Moje autorské ja kričí „tá je super!“ a potom to čítam s odstupom času a som zmätená, že sa vôbec nečudujem, že napríklad taká Max nesadne úplne každému, preto som do knihy dala aj upozornenie, že ju čitateľ naozaj nemusí mať rád (smiech). Snažím sa preto vždy v knihe mať niečo, čo poteší aj moje autorské aj čitateľské ja.

Máš stanovený nějaký cíl, kterého bys ve své spisovatelské kariéře chtěla dosáhnout? O jaký cíl se jedná?

Veľmi by som si priala mať krst knihy alebo besedu na Bibliotéke. Už od malička, keď nás tam mama brávala, to bol pre mňa ako sviatok, šetrila som si rok vreckové na tú chvíľu a keď som videla tie pódia plné známych mien a rozhovorov s nimi predstavovala som si, že hádam tam budem raz aj ja.

A samozrejme, aby Netflix spravil z mojej knihy seriál (smiech).

Práskneš nám na sebe něco exkluzivního?

Mám trinásť tetovaní (tuším) a chcela by som napísať a zrežírovať muzikál (a ideálne si v ňom aj zahrať, haha).

Chtěla bys nám ještě něco říct?

Rada by som len oslovila čitateľov tohto krásneho blogu, teda, ak som im aspoň trochu sympatická po dočítaní tohto rozhovoru, či by si nenašli chvíľku a pár eur na to podporiť vznik mojej novej knihy Nenávisť na prvý pohľad. Snažím sa o verejnú zbierku, niečo z čoho ma mrazí, ale išla som do toho s nádejou, a uvidíme ako to celé dopadne. A ďakujem aj všetkým, ktorí si kedykoľvek v bode ich života zakúpili alebo požičali moju knihu alebo nechali recenziu. Ste naj!